Na cestách

Objavovanie Južnej Afriky

Na vývoj afrických dejín mali významný vplyv dva hlavné faktory, ktoré môžeme nazvať externými: výboje osmanskej ríše, zamerané na severnú časť Afriky a expanzia vtedajších európskych námorných mocnosti pozdĺž pobrežia západnej Afriky. Európska expanzia na africký kontinent a prenikanie európskeho kapitálu sa stala rozhodujúcou okolnosťou vývoja afrického kontinentu v 19. storočí. Prvými priekopníkmi objavovania a kolonizovania západného pobrežia Afriky boli Portugalci.

Okolo roku 1460 portugalské karavely sa objavovali už pri pobreží dnešného štátu Sierra Leone. V roku 1482 sa Portugalci (Diego Cão) dostali do styku s ríšou Kongo.

Diego Cão v roku 1845 pri druhej výprave preplával 22 º južnej šírky, kde pri myse Cross na území dnešnej Namíbie postavil štvrté padrão (kamenný pilier v tvare kríža). Na spiatočnej ceste sa zastavil pri Kongu a nadviazal s ním trvalé styky.

Replika padrãa.

 

Kolónia tuleňov na Cape Cross.

Diego Cão objavil celkovo 2500 km neznámeho pobrežia a tak pripravil mapy pre plavby ďalších moreplavcov Bartolomea Diaza, Vasco da Gama a ďalších.

Bartolomeo Diaz v roku 1488 preplával okolo najjužnejšieho cípu Afriky do oblasti Indického oceánu a Vasco da Gama navštívil v rokoch 1497-1498 východoafrické pobrežie a priplával do Indie.

Portugalci mnohokrát vystúpili na pobrežie cípu južnej Afriky (Kapsko a Natal), neusadili sa tu, pretože krajina bola chudobná, zlato a slonovinu tu nebolo možné nájsť.

Len čo sa na začiatku 17. storočia v moriach pri brehoch Afriky začali objavovať Holanďania, zmenila sa situácia. Predovšetkým preto, lebo holandské lode nemali na ceste do Indie a Batávie vlastný prístav, zásoby vody a potravín. Keď objavili pravidelnosť prúdenia vetrov v Atlantickom a Indickom oceáne, Holandská Východoindická spoločnosť, založená v roku 1602, sa rozhodla zriadiť pri myse Dobrej nádeje námornú stanicu, vybudovať pevnosť a usadiť tu určitý počet holandských kolonistov. Tak v roku 1652 sa tomto území vylodil úradník holandskej Východoindickej spoločnosti Jan van Riebeeck

s nepočetnou skupinou Holanďanov a založil Kapské Mesto. Prví (holandskí) osadníci prišli do dnešného Kapského Mesta v polovici 17. storočia. Nasledovali ich ďalší prisťahovalci, ktorých v Európe prenasledovali. V roku 1707 mala ich Kapská kolónia 1779 obyvateľov, prevažne Holanďanov, Nemcov a francúzskych hugenotov. Pretože títo osadníci sa zaoberali pestovaním poľnohospodárskych plodín a chovom dobytka za účelom zásobovania holandských lodí, zaberali africkým obyvateľom pôdu a dostali sa tak do konfliktu s kmeňom Khoinov, ktorých Holanďania nazývali Hotentoti.

Mys Dobrej nádeje

Na získanom území bola vytvorená Kapská kolónia, ktorá sa rozširovala 50 km od Kapského Mesta. Konflikty vyústili do viacerých vojen, koncom 18. st. tu žilo už 22 tis. Búrov (Boer = sedliak).*

Začiatkom 19. st. sa o Kapskú kolóniu začali zaujímať Briti, definitívne ju získali po Viedenskom kongrese v roku 1815. Ekonomicky a aj inak poškodzovali tunajších Búrov, napr. v r. 1834 bolo vo všetkých britských kolóniách zrušené otroctvo. Búrovia vo východnej časti Kapskej provincie sa rozhodli presťahovať na nové územia: začalo obdobie tzv. Veľkého Treku. Postupne vznikli búrske republiky Natal (pod vedením Pretoria – po 5 rokoch ju anektovala Británia a za hlavné mesto vyhlásila Durban), ďalej Oranžská republika a Transvaal, ktoré sa neskôr zjednotili do tzv. Juhpoafrickej republiky, neskôr známe ako Transvaal. Nedostatok pracovných síl riešili Búrovia najímaním Indov a dovozom domorodcov z Indonézie a Malajzie.

* Búri, staršie Búrovia, (Boers; čo je afrikánske (a holandské) slovo pre „farmár“) je označenie pre Juhoafričanov holandského kalvinistického, frízskeho kalvinistického, francúzskeho hugenotského, valónskeho, flámskeho a nemeckého protestantského (neskôr aj iného) pôvodu, najmä:

  • farmárov z oblasti Mysu Dobrej nádeje pre obdobie do 18. storočia a/alebo

  • (prvých) osadníkov Transvaalskej republiky a Slobodného Oranžského štátu (tzv. búrske republiky).

Ich potomkovia sa dnes (najmä čias po druhej búrskej vojne) označujú zvyčajne ako Afrikánci, čo je však slovo často používané aj pre všetkých bielych v Juhoafrickej republike (a aj v tomto zmysle sa niekedy hovorovo zamieňa so slovom Búri).

V r. 1867 boli na sútoku Oranžskej rieky a Vaalu objavené zásoby zlata a diamantov, prospektori založili mesto Kimberley. V r. 1871 prichádza mladý Cecil Rhodes, pomocou Rotschildových miliónov skúpil väčšinu nálezísk. V Kapskej provinci začala industrializácia a stavba železníc. Cieľom Rhodesa a Britov bola snaha vytvoriť silnú južnú Afriku, likvidácia búrskych republík a následne vytvoriť veľké britské impérium od Kapského Mesta až po Káhiru.

Na čelo odporu Búrov sa postavil Paul Krüger, neskorší a zároveň posledný prezident Transvaalu, ale ich vzájomný konflikt mal len lokálny charakter. Avšak od začiatku 80. rokov sa zmenila politická situácia, a to snahami cisárskeho Nemecka o podiel na koloniálnom delení Afriky.

Paul Krüger

 

Cecil Rhodes

Na cestu koloniálnej expanzie vstúpilo ako jedna z posledných európskych veľmocí. V rokoch 1883-1885 získalo koloniálne územia v Juhozápadnej Afrike (dnešná Namíbia), Togo, Kamerun a vo východnej Afrike. Metóda koloniálneho prenikania bola podobná ako u iných európskych štátov: teritoriálnu okupáciu začali nemecké súkromné spoločnosti, ktoré spravovali zabrané územia na vlastné náklady (významným nemeckým podnikateľom na území dnešnej Namíbie bol Adolf Lüderitz, je po ňom nazvané prístavné mesto). Až po početných povstaniach domorodcov nemecká vláda prevzala správu kolónií a ponechala týmto spoločnostiam len hospodárske privilégiá.

V roku 1886 boli v Transvaale objavené veľké zásoby zlata (Witwatersrand), čo malo za následok prílev cudzincov a najmä anglických prisťahovalcov, ktorí v tejto oblasti prevyšovali počet Búrov. Zaujímavosť: Takmer polovica vykopaného zlata na svete pochádza z Juhoafrickej republiky, za posledných 120 rokov sa vyťažilo viac než 50- tisíc ton zlata.

Prezidenti Búrskych republík (Oranžska a Transvaalu) vypovedali Britom v roku 1899 vojnu, ktorá trvala do roku 1902. Búrovia sa spoliehali na podporu cisára Wilhelma II., ale skutočnú podporu (okrem slovnej) nedostali a v roku 1902 podpísali kapituláciu.

Briti rozširovali svoje panstvo na sever. V roku 1890 odišla z Kimberley skupina 200 britských pionierov pod ochranou 700 vojakov súkromnej Rhodesovej armády. Porazili tunajšie domorodé kmene Matabelov a Mašonov (územie dnešného Zimbabwe), zobrali im podstatnú časť dobytka a skonfiškovali všetku pôdu, ktorú rozdelili účastníkom vojenského ťaženia. Novozískaná krajina dostala meno Rhodesia , neskôr bola rozdelená na Severnú a Južnú a do konca storočia k nej pripojili aj dnešnú Zambiu.

Dnešné Kapské Mesto

Významnú úlohu v objavovaní južnej Afriky zohral David Livingstone, škótsky cestovateľ a misionár. Prvý krát prišiel do Afriky v roku 1841 (ako 28 ročný), nakoniec strávil svoj život spoznávaním afrických krajín. Za 32 rokov precestoval 64 000 km, väčšinou pešo.

1) Obdobie 1841 – 1856

V roku 1841 sa vylodil v juhoafrickej provincii Northern Cape. V nasledujúcich rokoch podnikal výpravy do dovtedy neznámej púšte Kalahari. Uprostred púšte objavil jazero Ngami (v dnešnej Botswane), preskúmal stredný a horný tok Zambezi a v roku 1855 objavil Viktóriine vodopády – miestni ich nazývali „Dym, čo hrmí“..

Viktóriine vodopády, september 2019, obdobie sucha

Uskutočnil prechod naprieč Južnou Afrikou od pobrežia Atlantiku (Luanda) až po ústie Zambezi do Indického oceánu (mestečko Tete), vzdialenosť 2800 km.

Livingstone chcel v duchu svojho motta: „ Kresťanstvo, Obchod a Civilizácia“ premeniť rieku Zambezi na obchodný koridor, vrátil sa do Británie, aby získal podporu.

  • vydáva knihu

  • odstupuje z London Missionary Society

  • podpora od Royal Geographic Society

David Livingstone, socha v nadživotnej veľkosti, Viktóriine vodopády, Zimbabwe

2) Obdobie 1858 – 1864

Cieľ: skúmať prírodné zdroje južnej Afriky a otvoriť Zambezi pre lodnú dopravu. Tento cieľ sa mu nepodarilo splniť, pretože Zambezi je nepriechodná pre lode kvôli perejám Cahora Bassa.

Livingstonove náčrtky

Plavil sa proti prúdu Zambezi a na jeho prítoku Shine a objavil jazero Njasa (Malawi), ale v nedostačujúcom člne, tak sa vrátili a čakali na špeciálny parný čln.

Z Británie prišiel spolu s jeho ženou, ale tá v roku 1862 zomrela na maláriu. Ani parný čln nebol až taký vhodný: pokusy o splav rieky Ruvuma zlyhali pre zanášanie vodných kolies. V roku 1864 sa vrátil do Británie, pretože vláda pre neúspechy jeho expedíciu odvolala. Tlač ho kritizovala, ale jeho spolupracovníci priviezli rozsiahly botanický, geologický a etnografický materiál.

Parný čln na Zambezi

Livingstone sa chcel vydať do Afriky tretí krát, hoci mal podlomené zdravie (niekoľkokrát prekonal maláriu a zápal pľúc, zhoršoval sa mu sluch, kvôli hemoroidom strácal veľa krvi a bol slabý). Stále ho však lákala myšlienka objaviť prameň Nílu (čo už v tom čase vyriešila expedícia iných dvoch britských cestovateľov). On to však netušil a od leta roku 1866 putoval oblasťou Stredoafrickej priekopy. Po čase narazil na jeden z prítokov rieky Kongo, ale nenašiel dôkazy kde pramení Níl. Musel urobiť nevyhnutnú prestávku v malej osade Ujiji pri jazere Tanganika. Tu sa však oddelila časť skupiny a vzala so sebou aj jedlo a lieky. Dezertéri rozšírili správu, že druhú polovicu výpravy zavraždila banda lupičov, čo uverejnila aj britská tlač. Lenže cestovateľ stále žil a ďalšie 4 roky putoval divočinou, až na pokraji síl opäť dorazil do Ujiji.

Tam ho našiel Henry Morton Stanley, americký novinár waleského pôvodu z New York Heraldu, ktorý mal za úlohu nájsť Livingstona a zaznamenať jeho príbeh. Dali Livingstona do poriadku a Stanley sa s ním spriatelil, dokonca podnikli aj výpravu k jazeru Tanganika a Stanley ho prosil, aby sa s ním vrátil do Európy. Tento sa zámer sa už nepodarilo uskutočniť, pretože 1. mája 1873 ho sluhovia v osade na brehu j. Bangweulu (v dnešnej Zambii) našli mŕtveho. Jeho telo zabalzamovali a niesli vyše 1000 km, aby ho dopravili na Zanzibar.

Stretnutie Stanleyho s Livingstonom.

Zostatky cestovateľa boli pochované vo Westminster Abbey v Londýne. Na jeho náhrobku čítame: „Tu, prenesený priateľskými rukami cez moria a zeme, odpočíva David Livingstone, misionár, cestovateľ a priateľ ľudí, narodil sa 19. marca 1813 v Blantyre, Lanarkshire, zomrel 1. mája 1873 v Ulale, dedine Čitambov“.

Stanley sa dostal do služieb belgického kráľa Leopolda II. a v rokoch 1879-1884 cestoval ďalej. Neskôr v strednej Afrike založil Slobodný štát Kongo. Zomrel v roku 1904, no napriek jeho želaniu byť pochovaný vedľa Livingstona, sa mu tejto pocty nedostalo.

Livingstone bol jedným z tých Európanov, ktorí preukazovali srdečný vzťah k domorodcom. Jeho dobrodružné cesty vyvolávali vo vtedajšej Európe značný záujem a podnietili dalších cestovateľov o skúmanie vnútrozemia Afriky, ale aj o uskutočňovanie misionárskej činnosti a propagovanie myšlienky tzv. legitímneho obchodu.Spomenieme napríklad nemeckých misionárov Krapfa a Rebmana, ktorí sa zaslúžili o preskúmanie východnej Afriky, proti prúdu Nílu až k jeho prameňu ako prví Európania prenikali Speke a Grant (1862-1864), k jazeru Tanganika Speke spolu s Burtonom (1858), v rokoch 1873-1875 prešiel Cameron zo Zanzibaru, cez Tanganiku a Kongo celý africký kontinent. Podobne aj cesta Stanleyho zo Zanzibaru k hornému Kongu, ktorý sa vydal hľadať stratenú výpravu Livingstona, a nakoniec i šťastné stretnutie oboch cestovateľov vyvolávali významnú pozornosť v Európe.

Objavy a práca Rebmana spolu s Kraftom mala vplyv na budúce africké expedície ďalších Európanov, napr. sira Richarda Burtona, Johna Hanninga Spekea a tiež Davida Livingstona.

Prínos Davida Livingstona pre geografiu: hoci sa ohľadne Nílu mýlil, objavil Viktóriine vodopády, jazerá Ngami, Malawi a Bangweulu. Doplnil údaje o jazerách Tanganika a Mweru a zmapoval priebeh mnohých riek, najmä horné Zambezi.

Ďalšie informácie o objavovaní a histórii južnej Afriky nájdete v novom Dejepisnom atlase: Štáty v premenách storočí, Svetové, európske, slovenské a české dejiny na politických mapách od najstarších čias do súčastnosti. (Zemepisné objavy, s. 40-41, mapa 118, s. 44 a mapa 121, s. 45)

Vydala MAPA Slovakia Plus, r.r.o. 2019, 1. vydanie, autor: Doc. Dr. Daniel Gurňák, PhD.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *